Prvým svetelným zdrojom liečby svetlom bol prirodzený slnečný lúč, ktorý už v starom Egypte používali na lekárske ošetrenia. Svetelnú energiu na liečenie používali aj v starej Číne asi od 15. storočia p.n.l. Ozajstný rozmach liečebnej metódy slnečným svetlom nastal v starovekom Grécku a Ríme, kde začali používať ako farebné filtre ploché pláty sľudy a kde každý zámožnejší Riman mal doma slnečné kúpele. Hypokrates spomína využitie slnečného žiarenia na liečbu rôznych chorôb. Síce vtedy ešte na terapiu slnečným svetlom nemali vedecký argument, jej liečebné účinky však boli jednoznačné, preto ho rímski a arabskí lekári zaviedli do bežnej liečebnej praxe. Neskôr táto metóda upadla do zabudnutia a jej renesancia nastala až vďaka technickým objavom v 19. storočí.
V polovici devätnásteho storočia, v roku 1851, Jakob Lorber vo svojej knihe „Liečivá sila slnečného svetla“ znovu oživil metódy liečby slnečným svetlom. Ďalší priekopník terapie slnečným svetlom, Niels Ryberg Finsen (1860-1904) ako prvý položil vedecké základy svetelnej terapie. Ako prvý použil v r. 1892 umelé svetlo (oblúk v uhlíkovej lampe) pri liečbe kožnej tuberkulózy (lupus vulgaris). Spozoroval, že zdravotný stav svojich pacientov sa v zime značne zhoršuje a skonštatoval, že pri tejto chorobe hrá slnečné svetlo dôležitú úlohu. Za viac ročnú prácu v tejto oblasti a za niekedy priam zázračné zotavenie mnohých pacientov dostal v roku 1903 Nobelovu cenu a je známy, ako „otec foto-biológie“.
Na začiatku dvadsiateho storočia sa pustil do skúmania farieb aj filozof, učiteľ a náboženský vodca Rudolf Steiner, ktorý bol presvedčený o tom, že farba je existujúca entita a každá farba má svoj špeciálny spirituálny význam. Steiner tvrdil, že farby v lekárskej vede 21. storočia zohrajú veľmi významnú úlohu.
Značnou výhodou koncentrovaného svetelného lúča, ktorý je známy pod názvom laser, je vysoký výkon, rýchlosť a jedinečná schopnosť sústrediť sa na veľmi malý bod. Vďaka týmto trom schopnostiam je veľkou výhodou v oblasti chirurgie, očného a kožného lekárstva.
Priekopníkom terapie bol Endre Mester, profesor budapeštianskej Fakultnej nemocnice Univerzity Semmelweis, ktorý ako prvý použil laserové svetlo na zmiernenie bolesti popálenín a na urýchlenie hojenia rán. Preukázalo sa, že mäkké laserové svetlo skracuje čas hojenia a znižuje vytváranie jaziev.
Polarizovanú svetelnú terapiu vypracovala v Budapešti Dr. Márta Fenyő, biofyzička, laserová špecialistka a vynálezkyňa. Skúmala vplyvy mäkkého laseru na vredy predkolenia a na kŕčové žily. Získané výsledky boli výnimočné. Začala experimentmi s laserovým lúčom, aby zistila, ktorá zložka laserového lúča je zodpovedná za proces hojenia. Odpoveďou bolo polarizované svetlo. Následne využila všetky dostupné zdroje, aby dokázala svoju teóriu. Prišla na záver, že svetlo má najpriaznivejšie účinky vtedy, ak je polarizované a zahŕňa celé spektrum. Na jednej zdravotníckej výstave sa do rúk Johna Stephensona dostala publikácia o práci doktorky Fenyő, vďaka čomu sa zoznámili. Výskum tejto dvojice vedcov viedol k poznaniu, že polarizované svetlo posilňuje imunitný systém a má za následok výrazné zlepšenie stavu kŕčových žíl a kožných chorôb.
V Maďarsku sa Dr. Sándor Deák venuje dlhoročnému liečeniu pacientov pomocou biolampy s polarizovaným svetlom a svoje skúsenosti a poznatky zhrnul do knihy Liečba svetlom a farebnou terapiou. Autor spracoval podrobný návod, ako prakticky používať lampu, popisuje podrobné informácie aký čas a farba svetla je potrebná na ošetrenie najbežnejších chorôb.
Význam svetla pre život nikto nepopiera: je nevyhnutnou súčasťou pozemského života. Bez svetla totiž neexistuje život. Každá z 60-80 miliárd buniek, tvoriacich naše telo používa energiu slnečného svetla v každej sekunde pri nespočetnom množstve biologických a chemických procesov, v biosyntéze, v udržovaní normálneho chodu buniek, ako aj pri reprodukcii.
